Sloboda prejavu alebo oslobodenie od počutia?

Mats Tunehag

Malo by byť zakázané, publikovať v tlači kreslené obrázky, ktoré môžu uraziť moslimov? Mali by sa obchodníci radšej nehovoriť “Šťastné a veselé Vianoce”? Je to nenávisť, keď niekto povie, že praktizovanie homosexuality je podľa Biblie hriechom? Diskutuje sa veľa a počet kontroverzií ohľadne slobody prejavu a náboženstva v Európe narastá.

V samotnom jadre týchto záležitostí sú sloboda prejavu a náboženská sloboda. Najmä sloboda prejavu je základnou a dôležitou pre ostatné práva a slobody. Bez nej by sme nemali slobodu tlače, právo na otvorenú politickú debatu, právo prejaviť náboženskú vieru, rovnako právo vyjadriť sa v umení a hudbe, atď.

Deklarácia ľudských práv OSN pokrýva náboženskú slobodu. Podľa článku 18 tejto deklarácie má tri základné zložky: mať, vyjadriť a zmeniť svoju vieru. Z toho vyplývajú, okrem iných vecí, právo prejaviť vieru na verejnosti, stretávať sa s inými ľuďmi rovnakej viery a rovnako aj právo zmeniť vieru, teda konvertovať.

Narastá množstvo útokov na samotné základy demokracie, dokonca aj v západnom svete. Niektorí jednotlivci z moslimských, sekulárnych a homosexuálnych skupín požadujú nadštandardné obmedzenia v slobode prejavu, ktoré by negatívne ovplyvnili ostatné ľudské práva.

Príklad: v októbri 2007 zdanlivo nevinná reklama v štokholmskom metre vyvolala celonárodnú diskusiu. Reklama, sponzorovaná Švédskou evanjelikálnou alianciou, propagovala zachovanie právnej definície manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy. V reklame bol jednoduchý slogan: “Mama, otec, deti”. Niektorí prominentní politici požadovali zákaz takýchto posolstiev. Tvrdili, že slobodní, rozvedení ľudia alebo homosexuáli by túto reklamu mohli vnímať ako urážlivú. Niektorí ju dokonca označili ako “nenávistnú”.

Podobný prípad: Pakistan bol iniciátorom rezolúcie Islamskej konferencie, ktorá bola predložená Rade OSN pre ľudské práva v Ženeve v marci 2007. Základnou správou a cieľom tejto rezolúcie je vytvoriť “priestor bez kritiky” pre islam. Treba povedať, že islamské a ostatné nedemokratické krajiny hlasovali za túto rezolúciu, zatiaľ čo demokratické krajiny hlasovali proti.

Právo a sloboda jednotlivca vyjadriť svoje názory a postoje písomne, ústne a v umení nevyhnutne znamená, že ostatní sa môžu vo svojich názoroch odlišovať alebo dokonca cítiť sa dotknutí. Ale taká je podstata slobody prejavu. Nikto nemôže zaručiť, že nejaké posolstvo – politické, náboženské alebo iné – niekoho iného neurazí. Niekto môže povedať, že Mohamed je posledný prorok, a iný môže nesúhlasiť. Niektorí budú tvrdiť, že Ježiš je Boh a ostatným to môže pripadať smiešne alebo dokonca urážlivé. Niektorí bojujú za homosexuálne svadby a iní za obmedzenie práva na potrat. Ale všetky tieto veci sú základom fungujúcej demokracie, ktorá je založená na práve jednotlivca vyjadriť odlišný názor.

Sloboda prejavu dáva dôraz na hovoriaceho a na to, čo je povedané; právo povedať v podstate hocičo, dokonca aj veci, ktoré nie sú pravdivé (napríklad, že Zem je plochá).

Znepokojujúcim trendom je posun smerom k počúvajúcemu a tomu, čo on počuje alebo ako vníma veci, vrátane možnosti, že jednotlivec alebo skupina sa môžu cítiť zranení alebo dotknutí tým, čo bolo povedané. Toto je zmena od objektívneho (čo bolo povedané) k subjektívnemu (ako to bolo prijaté, vnímané). To je v protiklade so základnými princípmi právneho štátu.

Takže, kam smerujeme? Je tu trend smerom k “právu NEbyť dotknutý” (presnejšie – zdá sa, že pre moslimov a homosexuálov) a tým pádom k obmedzeniu práva ostatných vyjadriť odlišné názory? “Oslobodenie od počutia” potláča slobodu prejavu. Dôsledky sú obrovské – ohrozenie nielen náboženskej slobody, ale aj demokracie samotnej – a teda nás všetkých.

 

Mats Tunehag píše úvodníky o medzinárodných záležitostiach pre Världen idag, noviny vo Švédsku. Je tiež prezidentom Švédskej evanjelikálnej aliancie a globálny hovorca pre záležitosti náboženskej slobody a slobody prejavu pre Svetovú evanjelikálnu alianciu. Je členom Globálnej rady združenia Advocates International.